Kamarát právnik ma upozornil, že v mojom predchádzajúcom článku mám faktuálne chyby. A tento článok je na nich kompletne postavený a vyargumentovaný. Totižto, tieto zlé informácie som kedysi dostal od svojho známeho, ktorý je aktivista v oblasti registrovaných partnerstiev a v tej dobe som nemal dôvod neveriť mu. Po krátkom telefonáte vyplynulo, že mi nepovedal pravdu a nesmierne fabuloval... "blabla... sorry... blabla... som si nemyslel, že sa toho chytíš... blabla." Ale naučilo ma to aspoň jedno: to všemožne známe kliše o dôverovaní a preverovaní. ;)
Oprava: V Hlave 2 , článku 41 Slovenskej Ústavy nie je napísané, že brať sa môžu dve osoby (teda akékoľvek osoby), ale že podrobnosti okolo manželstva upravuje zákon. A po chvíľke googlenia som vypátral v SK elektronickej zbierke zákonov zákon o rodine z roku 2005, kde sa jasne definuje, že manželstvo je zväzok muža a ženy. Môj článok teda stojí a padá na chybnej základnej premise a ja sa týmto oficiálne ospravedlňujem za zavádzanie.
------
Krátky komentár ku gay manželstvám na Slovensku: V Ústave (opäť Hlava 2, článok 12) sa taktiež hovorí, že: "Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva
a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné."
A ešte sa tam píše, že: "Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk,
vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo
sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,
majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať."
To snáď ani komentár nepotrebuje. Akurát, že som ráno čítal fajn vtip na azure: "Aké je najlepšie terénne auto? Firemná Fabia." ;)
Tak, to bolo krásne od veci, zatiaľ užívajte! ;)
Aj napriek tomu, že dnes budem písať o aktuálnej politike, nebudem písať o Ficovi. Prekvapivo. A možno nakoniec nebudem písať ani o tej politike. Ale skôr o takom fiktívnom svete. O politike takej, ktorá by bola, keby bolo keby. O mojom malom súkromnom Idahu. pokračovanie článku
Bezdomovec. Sedel, niekedy sa postavil a občas si vypýtal päť korún od okoloidúcich. Mal polámané nohy a chodil o barlách. Jeho chodidlá boli pokrútené do zvláštneho tvaru. Prisadol si a rozprával. pokračovanie článku
V New Yorku na Times Square vyvesili nový billboard. Medzi tým malým miliónom iných reklamných pútačov sa však tento vyníma svojim obsahom asi najviac. Každou sekundou na ňom pribúdajú americké doláre. Jeden za druhým. Doláre, ktorými sa USA stále viac zadlžuje za vojnu v Iraku. V tejto chvíli tam stojí: Cost of Iraq War: $235,859, 274,631. 236 miliárd amerických dolárov. pokračovanie článku
Vyrastal som v bežnej slovenskej rodine. Starostlivá matka, otec alkoholik, dve staršie sestry, červená Škoda 120, každú nedeľu v kostole, každý večer pri televízore, raz za dva mesiace u babky na víkendovej návšteve. Boli sme tichá domácnosť. Rodičom som nikdy neodporoval. Keď mi povedali, že na klavír nepôjdem, nešiel som. Keď mi kvôli „zlým vplyvom“ zakázali stretávať sa s niekým, poslúchol som. A keď som sa mal rozhodnúť, na ktorú vysokú školu pôjdem, vybrali mi právo. Lebo „tam je budúcnosť“. Lebo „tak nám budeš môcť splatiť všetko, čo sme pre teba spravili“. pokračovanie článku
Jej Bývalý.
Kto iný, heh.
Ma zvalil.
Prosím žiadne sexuálne narážky. Fakt, on je hetero.
Aj jeho terajšiu má. Aj Nerváčku. Teda šušulky.
Čítajte túltipy nad linkami... možno dačo nové sa dozvjéte. pokračovanie článku
...alebo ako som už nevydžal a sťahujem sa
Kedysi dávno som si vybral stoličku. Peknú, nablýskanú, na pohľad veľmi príťažlivú. Očarený jej pôvabom, jej tvarmi, som ju okamžite kúpil a z detskej nedočkavosti som si na ňu sadol už vo výklade, aby ma ľudia mohli na nej vidieť čím skôr. Boli sme nerozluční, ja a moja stolička. Zveril som jej svoje tajomstvá a myšlienky, so svetom som komunikoval výhradne sediac na nej. Ľudia na mňa pozerali, pozerali na moju stoličku, na to, ako nám to spolu ladí a vo mne vládla pyšná spokojnosť, že som majiteľ práve takéhoto výtavného kúsku.
Po čase som si však uvedomil, že moja stolička, o ktorú som sa tak príkladne staral, pedantsky ju leštil a utieral z nej prach, ma začala tlačiť. Bol som sklamaný a zistil som, že to bola vlastne veľká habaďúra. Navonok moja stolička predávala dojem úžasne štýlového doplnku , ktorý je dokonale premyslený a nemá jednu jedinú chybu, v praxi však nemohla obstáť, pretože nespĺňala to najdôležitejšie kritérium: pohodlie. Aj napriek tomu som jej zostal verný a očakával som, že si zvyknem a zadok mi po čase prestane tŕpnuť. Kým som čakal, vytváral som ilúziu spokojného majiteľa jednej príkladnej stoličky. Predstieral som, že mi nevadí, ako na mňa ľudia cez výklad celý čas zazerajú a zakaždým vyžadujú spokojný úsmev a nadhľad, keď ja som mal sto chutí vstať a presadnúť si na tú šedú kancelársku, čo stála nikým nepovšimnutá v kúte výkladu.
Dlho som uvažoval a moja stolička ma zatiaľ tlačila.
Dnes som prišiel na riešenie. Budem sedieť na pol zadku na mojej štýlovej a na pol zadku na tej kancelárskej a po čase, keď si ľudia zvyknú, že to celé nemá byť o nablýskanej stoličke, ale o mne, sadnem si celý na svoju kancelársku a po tej štýlovej sa obzriem len vtedy, keď budem chieť povedať niečo, čo ľudia hľadiaci len na štýl, nebudú chcieť z tej kancelárskej počuť.
moja kancelárska stolička: Jasper Gray pokračovanie článku
Púšťam si ďalšiu časť Sex and the City. Carrie znova raz sedí za svojim ranným notebookom a rozmýšľa nad svetom, vzťahmi, sexom a jej milovaným New Yorkom. Túži, cíti, pochybuje, kolíše sa kdesi na hranách rozhodnutí. Opäť je zaľúbená, ale ja mám akýsi nevysvetliteľný dojem, že nikdy vlastne nebola viac single, že nikdy nebola viac rozhodnutá zostať sama. A možno je to len mnou a mojimi náladami zo života, ktoré ma v poslednej dobe zastihli nepripraveného. Cítim sa tak trocha ako ona, slávna Carrie Bradshaw, keď tu sedím a snažím sa vtesnať svoj nesmierny pretlak pocitov do neosobnej čiernej klávesnice notebooku – trocha sklamaný z vecí, ktoré sa stali a z toho aké sú; trocha vzrušený z vecí, ktoré sú ešte len za rohom. pokračovanie článku
Spolubývajúci na internáte vo Viedni. Rakúšan. Na dvere záchodu si vylepil plagát. Presviedča ma, že to nie je nič viac, ako obyčajná nevinná karikatúra. Nič, čo by som mal brať osobne. Vraj sa mám na tom dobre zasmiať, ale popravde, mne vôbec nie je do smiechu. Koniec koncov, v tomto kontexte na ňom nie je nič vtipné. Sú na ňom Traja Králi pred Stephansdomom, ruky nad hlavami a s vystrašenými tvárami kričia: „Nestrieľajte! My sme predsa Traja Králi.“ A starý deduško, rodený Rakúšan, na nich mieri puškou a odpovedá: „Cudzinci sú cudzinici! Teraz napočítam do troch...“ A kontext? Zďaleka to nie je prvý raz, čo mi Lukas náznakmi dáva najavo svoj nesúhlas s tým, že študujem v jeho krajine. pokračovanie článku
A keby skíni ten večer napadli gaya? Keby tam do neho kopali ako do obyčajného vreca zemiakov a nadávali mu do buzerantov? A keby ho ten večer ubodali k smrti? Čo potom? Čo by sa stalo? Bola by slovenská spoločnosť rovnako súcitná a jednotná, ako teraz? pokračovanie článku
Mám kamaráta, čo má kamaráta, ktorého kamarát nie je vcelku v poriadku. Prisámvačku, v momente jak som ho prvýkrát videl, hneď mi bolo všetko jasné! On je vychýlený jak tie kolesá na centrifúga – kolotoči! To nevadí, že centrifúga nemá kolesá, to sú nepodstatnosti, vážení – nebuďte predsa hnidopichní! pokračovanie článku
Energia, ktorá ma držala nad vodou... a ja som cítil, ako nenápadne a rýchlo mizne z môjho vnútra... Slovo za slovom. Akoby ju niekto vyciciaval slamkou a ona sa beznádejne strácala. Posledné kvapky koly v pohári... a nakoniec ten srčavý zvuk, keď už viac nezostalo. Ešte raz, niekoľko posledných vylezie hrdlom slamky do úst. A to je už naozaj všetko. Nič viac, len tvarovaná nádoba a dusivé prázdno. pokračovanie článku
Keď som bol ešte mladý a naivný, vždy som si predstavoval, že LÁSKA prichádza spolu s veľkým ohňostrojom a teatrálnou hudbou, vo veľkom divadelnom sprievode plnom pospevujúcich tanečníc a opojených Dionýzov. V mysli som si vyfarbičkoval „TEN OKAMIH“ do ružova a ako na videu som si ho prehrával znova a znova. Po čase mi samozrejme došlo že pri prvom bozku hrá hudba len vo filmoch. A nie svet sa točí okolo zamilovaného páriku, ale kameraman sa hodne zapotí. A teraz zisťujem, ako veľmi som sa mýlil, keď som prestal veriť na zázraky! pokračovanie článku
A vždy, keď spravím dáku blbosť, spomeniem si na múdre rady mojej babiny. Napríklad keď mám v rukách chlieb starší ako štyri dni, zakaždým mi povie: „Ty teľa nazaretské, dávaj pozor, aby ti ten chlieb nevypadol z rúk, šak ním dlaždičky polámeš jaký je tvrdý!“ Alebo keď mám zlý deň, jej poznámka nedá na seba dlho čakať: „Nyšt neni horšie, jak keď na teba civí tvár utrápeného dobytka, čák? Tak ju na mňa nehádž, kto sa má na to kukať?!“ Aj na toleranciu má vlastný názor: „Aj by som mala otvorenú myseľ, ale by mi z nej mozog vypadol!“ A o láske hovorí: „Oskar, zalúb sa, ale nyje moc!“ pokračovanie článku
„Ako by si chcel zomrieť?“ spýtam sa ticho. pokračovanie článku
„Viete, my, talentovaní dôchodcovia, my sme si teda v Petržalke založili klubovú organizáciu Štúrov Orlík, kde spoločnými silami, rozvíjame naše úúúžasné nadania. Disponujeme aj veľmi obľúbenou rečníckou sekciou, kde sa každý člen môže zapísať do poradovníka v ústrednej miestnosti (hneď pri kotlovni) a vystúpiť pred publikom so svojou rečou. V našom klube som spoznala svoju terajšiu najlepšiu priateľku, Kláriku. Ona je tak nesmierne nadaná. Ani si neviete predstaviť, ako krásne formuluje úradné sťažnosti!“ pokračovanie článku
„Mama, je vojna?“
„Nie, vojna nemôže byť.“
Bol večer. Sedel som pred televízorom. V správach sa mihali obrázky nadšených ľudí poskakujúcich hore – dole, energicky gestikulujúcich do kamier a mikrofónov. V rukách mali samopaly a na obrazovke za nimi horela polorozpadnutá budova. Moderátorka chladnými pohybmi pier informovala, že v Juhoslávii vypukli nepokoje. Na hraniciach medzi Srbskom a Bosnou zasahujú vojenské jednotky.
Netušil som, že jej slová sú skutočné. Bol som malé dieťa a nevedel som, že to, o čom rozprávala, zasiahne milióny ľudí. Mama bola dospelá a tiež si nevedela pripustiť pravdu. Neveril jej vlastne nikto. A najmenej tí ľudia, ktorých sa to bytostne týkalo.
Ten deň, ráno, som sfúkol svojich 6 sviečok z torty. O sedemnásť dní neskôr sme už z Bosny utekali. 19. apríla 1992. Z obkľúčeného Sarajeva. pokračovanie článku
Ten hic mi leze na modzok! A ja takéto úlety zase produdkujem... tak sa bavkajte aspoň na tomto, keď už je tu tá uhorková sezóna a jedine Moskáľ nás šokuje svojim karmacomebackom, deti moje priteplené (samozrejme len v duchu Celziovom;). pokračovanie článku
„Minule mi Maťo povedal, aby som ocheckovala ten nový disko bar na Bajkalskej. Hovoril, že sa tam mám ísť pozrieť na pekných chalanov, aj sa tam dobre tancuje, fajn muzika a tak. Tak som išla aj s Mišel... a neuveríš: Som tam videla h-ho–homosexuála. Bolo ich tam plno. Sa tam držali za ruky, bozkávali sa spolu, sa na seba lepili... sme rýchlo vypadli, čo keby nás tam niekto znásilnil? Martina už v živote nechcem vidieť,“ povedala bratislavská šestnástka svojej spolutrpiteľke – kolegynke, taktiež cool pipke z povolania. pokračovanie článku
„Neviem, kto ťa na to nahovoril,“ zaznela uplakaná veta z maminých úst. Ešte niekoľko sekúnd ticha a potom: „Ja viem, že o tri mesiace za mnou prídeš a povieš mi, že si normálny,“ bez váhania doplnil otec. „So mnou to bolo tak odjakživa. Páčia sa mi chalani a len veľmi, veľmi málo dievčat. Nedá sa to zmeniť a nemienim sa s tým trápiť.“ Otec mi kontroval, že sa ešte hľadám, som mladý a nemám si zatvárať dvere pred nijakou možnosťou, ani pred zmenou. A mal by som si vybrať to, čo sa do spoločnosti hodí, ceniť si, keď sa zaľúbim do dievčaťa – znamená to, že som našiel výnimočnú osobu.
„Je to neprirodzené. Keby to tak Boh chcel, tak by tak spravil všetkých.“ Je zaujímavé, že celá rodina sme ateisti.
AIDS bol na pretrase niekoľkokrát. „Zajtra pôjdeme na vyšetrenie,“ zahlásila mama. Odmietol som a márne som sa snažil vysvetliť, že byť gayom, neznamená, liezť do postele so všetkým, čo sa hýbe. „Ten tvoj frajer, preboha, on je starý, že? Láka mladé mäsko, možno to chce zámerne rozširovať medzi ľudí, čo keď ťa už nakazil? Oni sú svine, len ťa zneužijú a potom odhodia.“
Rozhovor s nimi je vždy ako pitie vriacej vody. Vždy keď zavolajú, som celý bez seba, že sa veci lepšia. Vždy, keď po niekoľkých formálnych a silených vetách náhle zložia, zostávam stáť a neviem, ako na toto odmietnutie reagovať. „Tak vám treba, zaslúžite si to, keď okrádate Slovákov, buzeranti“ ako reakcia, že sme z Ex – Juhoslávie a máme nejaké tie peniaze.
Ľudia na ulici reagujú buď pobavene, šepkajú si, alebo sa len zamračia, keď ma spoznajú. Nie je to príjemné. Známi sa snažia rýpať, neznámi majú aspoň o čom rozprávať niekoľko ďalších týždňov.
Bojím sa o brata. V škole môže mať kvôli mne peklo. A paradoxne, nie kvôli deckám, ale kvôli profesorom. Sme cudzinci a je jedno, ako dlho tu žijeme, cudzincami zostaneme. Bohatými cudzincami. Vždy sa budú hľadať zámienky, ako nám znepríjemniť život. A teraz majú v škole geniálny tromf v rukách. Keď ešte pripočítam silnú, až fanatickú, kresťanskú tradíciu našej školy, ktorá v duchu milosrdenstva, lásky k blížnemu a pomoci, dokáže robiť tak nehumánne veci... asi sa nehumánne a kresťanské navzájom nevylučujú. Ak vyhodia brata zo školy, nebude to tým, že niečo spravil.
Veci sa teraz dávajú trocha do poriadku, medzi mnou a rodičmi. Už sa na mňa aj usmejú. Možno treba len čas a trocha ochoty z oboch strán. Verím, že raz to prijmú.
Mám ho tak uloženého v telefóne: Miško Nevie. SMSka od: Miško Nevie. Volá: Miško Nevie. Idem za: Miškom. A rodičom rutinne oznamujem: Volám s: Miškou. Idem za: Miškou. Budem tam s: Miškou. Uznávam, začína mi to vadiť, že ho z môjho rozprávania poznajú ako Mišku, takú skvelú babu, čo študuje ekonómiu... z Piešťan... na intráku v Blave. Ale, v podstate veľmi nezatajujem, len pohlavie, nie?. Teda ešte okrem faktu, že to mužské pohlavie mám rád... a možno radšej, ako by sa to rodičom pozdávalo. pokračovanie článku
Jednoducho: Ága. Agátka. Agi. Agnes. Ešte jednoduchšie: ezoterická vždy usmievavá zástupkyňa, so sympatickým vreckom inovatívnych nápadov a liečebných metód na každú príležitosť, ktoré bola pripravená použiť v každom okamihu, keď ste sa nemali na pozore. Stačila chvíľka blaženého uvoľnenia a nestriehnutia a už ste mali na svojom obľúbenom kuse oblečenia zázračne smradľavý spray s jedenástimi aktívnymi sinicami proti chrípkam, alergiám a ostatným oným civilizačným tým... energetickým nevyrovnanostiam. Hlavne, že som z toho neprestajne kýchal. A ten smrad!... z môjho obľúbeného bieleho roláku sa to nedalo vyprať ani na štvrtýkrát! Ach, ty moja oktochobotnica, ako na teba rád spomínam! pokračovanie článku
„Aha, ide ten buzerant. Minule sa na mňa pozrel. Skoro som mu rozmlátil hubu. Si myslí, že on môže na mňa kukať, ko.ot jeden.“ dohodil kumpán kumpánovi poznámku o chlapíkovi prechádzajúcom okolo kaviarne o niečo hlasnejšie, ako je dobrým zvykom. Smiech, o niečo hlasnejší, ako býva dobrým zvykom. Nepríjemné zvieracie pohľady. Chlapík prechádza z jednej strany ulice na druhú. Pamätá si, ako mu bolo ublížené, pamätá si, ako to bolelo, pamätá si koľko nenávisti bolo v tých úderoch a kopancoch. pokračovanie článku
Moja suseda má tie najkrajšie chlpy v nose! Vážne, tomu by ste neverili, ako krásne ich má pestované a ako často sa s nimi honosí. Nenormálne množstvá krásnych porastov trčiacich na všetky strany...a tie fantastické patvary! Hovorím si, že aj my – tu v Senci – máme, bujnú, hustú, síce malú...ale našu džungľu! Ja ich mám dobre preskúmané, tie nazálne chlpy mojej susedky. Skoro každý deň mám na to ducha obohacujúcu príležitosť. To si ani neviete predstaviť, ako krásne ich vidno, keď sa jej pozdravím! Stačí jedno polonevinné hoviadkovské „Dobrý pani susedka! Ako sa dnes máte?“ a už nasadzuje svoj k nebesámsaobracajúci nebesápozorujúci nebesiavzývajúci horenosný karate – kid chvat. Ako ju len mám rád, tú našu susedu! pokračovanie článku
Fuj, jak ja nemám rád, keď sa mi zarežú spodky! To je nenormálny pocit, človek by aj vraždil, keby ho len každý pohyb tak neuveriteľne neiritoval! Hovorím si: Ruku si do zadku na verejnosti pchať nebudeš, Denis, kde sme ako...dokelu...to je neznesiteľné! Nie, Denis, ty si slušný občan, vydržíš to až domov, tam sa pekne „odrežeš“ a bude. pokračovanie článku
Fasa, ne? Je to fajn. Fakt že fajn. Lepšie to ešte vážne nebolo, fakt ne. Ešte nikdy som sa necítil tak dobre. Som dosť že spokojný. Ani som včera nemal problém s otravnou despotickou susedkou, nikto mi nenadával, na nikoho sa nehnevám, aj stolica je pravidelná. Mno. To by bolo, keby bolo...všetko dokonalé. Otrava, nie? Mno. To je ten problém. Že je otrava. Neják je to šecko pokojné. Až moc pokojné. Krišpíndolina aj s nudou, tu treba dačo podniknúť! pokračovanie článku
Možno som staromódny, možno mám skostnatené názory, na ktoré už sadá prach, nazvite ma konzervou, švacnite na mňa nálepku „šrot“ alebo si ma vystavte v múzeu na špagátik, ale ja sa ešte stále riadim tým starým tupým heslom, že ľudský život má nevyčísliteľnú hodnotu. Tak ma matka učila, tak mi babka hovorila, tak mi život ukázal, tak ma v škole vychovali, tak som čítal v nejakej kacírskej knižke. pokračovanie článku
O svete, ktorému občas nerozumiem. Rozmýšľam čo je to sloboda, keď jediné, čo je jasné je, že sa cítim, ako v chaotickom ideovom anarchizme plnom komplikovaných prekážok, podobajúcich sa prebujnenej kafkovskej byrokracii. pokračovanie článku
Chlapec z mesta, ktorý videl naozajstnú živú kravu na mlieko a verí, že na svete je nás takých viac.
absurdan(oné)gmail(guľka 2D)com
| << < Február 2010 > >> | ||||||
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
| 01 | 02 | 03 | 04 | 05 | 06 | 07 |
| 08 | 09 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
